Sme na „cestách“ tri dni. Máme za sebou dve noci strávené každú v inom dome, návštevu prastarých rodičov v Spišskej Novej Vsi, nádhernú prechádzku očarujúcou a pokojnou prírodou, stretnutie s celou manželovou rodinou a presun k starým rodičom do Veľkého Šariša. Na začiatok, myslím, celkom fajn 🙂
Pondelok 4. apríla. Počasie nám praje. Slniečko je síce ešte trochu zubaté, ale nás aj tak neskutočne nabíja pozitívnou energiou. Po spoločných raňajkách so starkou a dedkom sa od nás manžel odpojil s veľkou šálkou kávy v ruke, aby mohol svoj pracovný týždeň rozbehnúť v tradičnom tempe. Na nás už čaká mnoho dobrodružstiev.
Počkáme, kým slniečko zasvieti do záhrady, a už nás nič neudrží v izbe. Nahodíme si vesty, tenké čiapky a šatky, lebo vietor nie je priateľom týchto detí, a už sme von.
Rebeka štvornožkuje pod stromami a prekvapene skúma trávu. Tvári sa rozpačito. Taký koberec ešte naozaj nevidela. A koľko bohatstiev ukrýva! Poolamované konáriky, čerešňové kôstky a dokonca aj odkopané koreňe stromov určených na vyrúbanie. Dostatok podnetov na celé doobedie.
Tadeáško sa posunul ďalej. V rohu záhrady ho čaká vytúžený kamarát Atos, ktorý mu podáva labu akonáhle sa Tade dostatočne priblíži. Verní priatelia. Chlapec a pes.
Sedím na tráve a pozerám sa na spokojné deti objavujúce svet. Každé vlastným tempom a adekvátne svojmu veku a temperamentu. Je krásne mať okolo seba spokojné deti. A občas aj svokru, ktorá nám varí obed na želanie.
Počas nasledujúcich dní sme ešte preskúmali more na konci záhrady. Asi sa čudujete, kde sa také more vzalo v Šariši. Nemusíte sa. Trojročnému decku je celkom jedno, kde je. Či pri mori alebo pri Toryse. Hlavné je, že má slobodu a môže sa ísť na vodu pozrieť kedykoľvek po tom zatúži. Tečúca voda má svoje čaro. Aj pre mňa. Doteraz. Prináša pokoj, pohyb, čosi nové, učesané, tekuté aj keď ju koryto formuje, krotí a pevne drží napriek všetkému nespútanú, slobodnú.
Myslím, že to bola streda. Oto skončil už okolo štvrtej. Vybrali sme sa na malú veľkú výpravu k jazierkam. Tadeáško na odrážadle. Rebeka sa niesla v Deuter nosiči. Ináč, na ten nedáme dopustiť. Je to jedna z najpraktickejších vecí, aké sme si pre deti kúpili. Senzačne sa dal použiť na mestský výlet napríklad v Prahe, kde sme sa vďaka nemu všade dostali, aj na plánovanú turistiku. Tentokrát poslúži aj pri malej rodinnej podvečernej prechádzke.
Vybrali sme sa na severozápad od nášho prázdninového domu. Ulica bola pokojná. Sem-tam bolo počuť zaspievať vtáčika. Vietor bol dosť silný a ja som sa obávala, ako to Rebeka v nosiči zvládne keď na ňu bude fúkať. Tá bola tiež pokojná, tešila sa pohupávajúc sa v rytme Otových krokov a nazerajúc mu ponad rameno pod nohy, ale aj ďaleko dopredu, niekam do neznáma. Tadeáško sa držal stále blízko nás, neodbiehal ďaleko. Asi po 15-20 minútach sme zazreli vodu. Tade nie. Ten sa pozeral opačným smerom na bager a na traktor, ktoré boli zaparkované pred neďalekou fabrikou. Chlapec.
Konečne zbadalo vodu aj naše malé chlapča. S veľkým presviedčaním sme ho primäli posunúť sa k strednej časti jazierka. „Mamka, sú tu kamienky!“ Nadšene zvolalo naše dieťa. Odrážadlo rázom dopadlo na zem. Po chvíľke bolo počuť prvé „čľup“. A potom zas a zas, a tak asi pol hodinu. Rebeka pri každom hodenom kamienku radostne poskočila a brblala si jedna radosť. Občas si zaryla tvár hlboko Otovi do krku, aby sa uchránila pred vetrom, ktorý ju z času na čas prekvapil.
Po krátkej chvíli sme si všimli labute pokojne plávajúce niekde uprostred druhého jazierka. Kačka preletela ponad nás a pristála obďaleč pozorujúc nás s rovnakým údivom, ako sme pozorovali my ju. Slovo harmónia by vystihovalo danú chvíľu.
Netrvalo to ale dlho. Oto zrazu vyskočil, keď si uvedomil, že o 5 minút musí byť súčasťou konferenčného pracovné hovoru na ktorý takmer zabudol. Nuž, musel to zvládnuť cestou. A dalo sa to. Podobne ako sa dá takmer všetko, na čo sa človek odhodlá a nebojí sa to vyskúšať.
Sme šťastní, keď sa naše deti tešia. A tým naozaj netreba veľa. Aj malé jazierka objavené a preskúmané spoločne vedia urobiť veľkú radosť.