Je streda poobede a ja konečne sedím s kávou v ruke a vyloženými nohami.
Deti spokojne spia vo svojich postieľkach a manžel pracuje. Máme za sebou náročné dva týždne plné zážitkov, dojmov a splnených prianí.
Trochu retrospektívy ?
Štvrtok 31.marca som nás ako mnohokrát predtým zbalila a pripravila na cestu. Vedeli sme, že to bude náročné balenie, lebo nás čakali v blízkej dobe veľmi rôznorodé udalosti a všetky sme potrebovali prežiť naplno a mimo domu. Pri niektorých to bola výhoda, pri iných to bolo zasa náročné, ale zdá sa, že sme to všetko zvládli parádne.
Tadeáško dostal pod stromček kufor. A poviem Vám, bol to asi najlepší dar, aký mohol dostať. Od toho momentu sa balí sám. Presne vie, že potrebuje oblečenie, topánky a tigra. Žiadne ďalšie hračky sa u nás na cestu nenosia. Možno Vám to príde nefér, ale naše deti celkom ochotne prijali, že maznáčik môže ísť na dlhú cestu, ale ostatné veci pekne čakajú až sa vrátime.
Piatok 1. apríla. Vyrážame! O, zabudla som Vám povedať : „Oto si zobral deň voľna.“ To sa teda nestáva často. Väčšinou vyrážame kamkoľvek až po odpracovaných aspoň 8 hodinách. Takže tentokrát takáto pohoda. Po raňajkách sme si ešte raz prečítali zoznam nevyhnutných vecí, nahodili všetko do auta a odštartovali sme dvojtýždňový kolotoč.
Mohla by som Vám písať o tom, ako deti cestujú v aute a čo všetko robia alebo nerobia, ale to naozaj nechcem a ani nebudem. Jednoducho ich nasadíme a ide sa. Veľmi s nimi nevyjednávame. Teším sa na obdobie, keď sa budeme spolu s nimi rozhodovať o ďalších cestách a výletoch, ale uznajte, že s troj a jednoročným dieťaťom veľmi niet o čom diskutovať.
Prvým cieľom bola oslava šesťdesiatky. Naplánované to bolo ako víkendový pobyt na chate na Drienici. A lepšie to ani byť nemohlo. Parádne je, že výlet sa začína hneď keď sa vyjde z chaty.
Príroda je tam senzačná. Zvlnené pahorky hrajúce rôznymi odtieňmi zelenej nad dedinkou sa rozliehajú hádam všetkými smermi. Nádherné scénické výhľady, jemný jarný vetrík a pokojné poskakovanie Tadeáška z cestičky na trávu a potom do mláky. Zbieranie konárov a hádzanie kamienkov. Kontrolovanie Rebeky v šatke, či už zaspala a či ju príliš nerušíme rozhovormi. Akosi sa mi spája ten jarný pocit z tohto výletu s rytmickým dýchaním spiaceho dieťatka odpočívajúceho na mne. Ešte aj teraz mám pocit, že vnímam tlkot a rytmus jej srdiečka kdesi v sebe. Je to čarovné. Možno sa mi to takým zdá byť aj preto, že ju v šatke nenosievam veľmi často. Kto vie?
Výlet bol krásny a podarený. Chodili sme len tak tam a späť, hore a dole. Tadeáško mohol bežať ktorým smerom sa mu zachcelo a myslím, že presne toto potreboval po posledných mesiacoch strávených na sídlisku.
Podvečer bol plný skvelých ľudí, hudby, jedla, tancovania, spievania, gratulácií a pobiehajúcich detí. Asi za 20 minút sme sa stihli nahodiť do elegantných a reprezentatívnych odevov a spokojne si užívať každú chvíľku oslavy.
Mať okolo seba srdcu blízkych ľudí, to sa predsa najviac ráta.