Vietnam na každý deň

Na začiatku, sa mi akosi žiada ozrejmiť Vám, ako sme sa k takémuto bláznivému nápadu vlastne dostali. Ako 90% mamičiek v Bratislave a vôbec v meste, aj ja som začala postupne otravovať môjho milovaného manžela s večne aktuálnou témou. Dom. Taký neveľký, dizajnový, najlepšie v Devíne…

Čo Vám poviem. Byt zostáva, dom v nedohľadne. Ale, takto dáko sme sa dopracovali k myšlienke, čo všetko sa dá za peniaze, ktoré neinvestujeme do domu, podniknúť. Oto od začiatku tvrdil, že on chce oddychovať vždy na inom mieste. Že sedieť stále na mini dvorčeku za domom nie je nič, čo by chcel nekonečne dlho splácať. A tak sme tu.

Mojím dvorom je prekrásna pláž v meste Nha Trang vo Vietname. Povedzte mi, kto z Vás má namiesto dvorčeka pri dome pláž? No kto?

Začiatok tohto “šialenstva” sme si naplánovali na prvý januárový týždeň. Veľmi som chcela prežiť Vianoce doma, spokojne. Vypekať milión koláčikov a tešiť sa z pribúdajúcich ozdôb a ubúdajúcich dní v kalendári. A podarilo sa! Vianoce 2016 boli pre našu rodinku naozaj krásne, rodinné, magické. Presne, aké majú byť.

Hodinu po hodine, deň po dni. Tak plynie život matky. Nech som kdekoľvek, všetko sa mi točí okolo detí. Je až na neuverenie, ako sa život jednej ženy zmení, keď ho zrazu celkom naplnia dvaja drobci.

Pamätám si, ako sa ma kamarátka opýtala, čo budem robiť na dovolenke, na ktorej bude Oto pracovať. Nuž, trávim tu čas. S deťmi! Presne ako doma alebo kdekoľvek som. Na 100%.

Ooo a dôležitá informácia, ktorú som Vám asi celkom zabudla povedať. Oto počas celého nášho výletu pracuje. Takže je to vlastne dáko takto: Matka sama s deťmi vo Vietname! A čo by nie?! Máme sa tu predsa parádne. Dni vyzerajú podobne ako doma. Ráno raňajkujeme, na obed obedujeme a večer sa je večera. Medzitým tu máme pláž.

Pláž je… hľadám správne slovo. Iná. Doteraz som bola zvyknutá na Taliansko. Vietnam nie je Taliansko. Podnebie je tu celkom odlišné. Počas celého doobedia sa na pláži schovávame pod veľkým slnečníkom a vyvyľujeme na lehátkach. Na striedačku bežíme chytať vlny a hľadať mušle. Podvečer sa naša pláž mení na nekonečné ihrisko plné inšpirácií, ktoré stačí uchopiť a bežať. Ako so šarkanom v ruke. Hore, ďalej, bližšie k vode a cez vlnu. A tak dookola. Treba si chytiť klobúky a nenechať nezbedný vietor našepkať si žiadne zo strašidelných vietnamských rozprávok potajomky do uška.

Pláž v Nha Trangu je šesť kilometrov dlhá a lemuje ju rovnako dlhý a nádherne upravený park, ktorý nám bol neraz oázou. Naozajstnou citadelou, v ktorej sa dal stretnúť priateľ. Z Vietnamu, Kórey, z Ruska. Detský svet nepozná bariéry. Stačí úsmev a už sa beží rovnakým smerom…

Deti tu musím chrániť. Nebezpečenstvá sú tu ale iné. Nenápadné mini oko fotoaparátu okoloidúcich má na nich neprestajne zaostrené. Nepozná pauzu, výdychy. Približuje sa, hladí po lícach, dotýka sa vlasov. Skutočná exotika. Ako černoch v Prešove pred dvadsiatimi rokmi. Každý chce obrázok! Je zvláštne byť v tomto známom vzorci na opačnej strane.

Najväčšie nebezpečenstvo na nás striehne niekoľkokrát denne. Cesta. Štvorprúdová. Chválabohu, má naznačené prechody. Po prvom dni som ale zistila, že ich nikto nerešpektuje. Mopedy jednoducho nezastavujú. Uhýbajú. Autobus zatrúbi a ide si ďalej. Autá v krízovej situácii pribrzdia. Celá doprava je tu organická. Jednoliatá. Bez prerušenia postupuje dopredu. Chodec jednoducho musí vojsť do premávky a postupne pruh po pruhu sa dostáva ďalej. Tak si ma predstavte, s plážovou taškou, Bekou na rukách a Tadeáškom. Kdesi uprostred toku áut. Ani sa mi nechce veriť, že sme to toľkokrát v zdraví prežili.

V Nha Trangu sme naozaj nepotrebovali ani kočiar ani nosič. Skúste si teraz predstaviť seba ako tlačíte kočiar meter pred sebou do tej hustej premávky. Bez šance! Takto ohroziť svoje dieťa by nikto nechcel. Samozrejme, sú tu páry s kočiarom. Prax vyzerá takto. Matka zoberie dieťa na ruky. Otec zloží kočiar a ide sa cez cestu. Úplne nanič. Ja mám celkom opačný pomer. Dve deti na jedného dospeláka. Kočiar sa dá použiť len v parku. V mestečku chodník celkom obsadili zaparkované mopedy a stánky s jedlom a ovocím. A keď hovorím celkom, aj myslím celkom.

Small-talky na pláži sa týkajú skôr nášho cestovania, ako tradičných detských tém. Najviac zo všetkého som si oddýchla od nekonečného hľadania argumentov za a proti ku každučkej otázke ohľadom detí. Už neargumentujem, už neobhajujem, len sa teším z krásnych detí a snažím sa stále robiť rozhodnutia v prospech detí. Tu to ide ľahšie!

Tadeáško ma tu po dlhom čase začal opäť spontánne objímať. Len tak, keď ide okolo. Na Slovensku alebo vo Vietname, vzťah matky a dieťa zo všetkého najviac potrebuje čas a otvorené srdce. Aby sme mohli načúvať všetkej tej nádhere, ktorú prezrádzajú, keď im trpezlivo načúvame.

Užívajte si svoje poklady naplno, kdekoľvek ste!
maggie