Utorok 10.máj. Nevládzem sa ani pohnúť. To je pekný začiatok, čo? No, nie je to s tým hýbaním sa zas až také strašné a musím sa priznať, že sa cítim krásne, keď si spomeniem na našu malú víkendovú dovolenku.
V piatok ráno sme sa, aj na nás,nezvyčajne rýchlo zbalili. Pripravili omáčku na cestoviny a o 9.00 šup do auta a vyraziť na výlet. Na malú dovolenku, ako nám Tadeáško zo svojej sedačky celou cestou opakoval.
Nastavili sme sa na krátku cestu k malému výletu. A to bola chyba! Waze nám odhadol cestu asi na tri hodiny. To by nebolo až také zlé, ak by to tak aj bolo. Tesne pred cieľom prišiel úder pod pás. Na poslednú chvíľu sme si všimli, že posledných 12 kilometrov nám odhaduje na 35 minút. Už sme na GPS mapke videli cieľovú dedinku Veľké Borové, keď nám chalan, ktorého sme sa opýtali na cestu vysvetlil, že to je len tamto za tým kopcom. Ukázal rukou na západ. Potom sa spamätal a našťastie pre nás včas dodal: “Ale tam sa nedá ísť autom. To si musíte nechať zaparkované na družstve hore na kopci…”. Ďalej sme už nepočúvali. Prestavenie navigácie a nový časový odhad. Presne 45 minút dostať sa na druhú stranu.
Spätne sa sama sebe čudujem, s akou dobrou náladou sme ten posledný kúsok cesty zvládli. Našli sme našu chatu. Pred vchodom nás na drevených lavičkách už čakala Stanka s deťmi a Tomi nás dobehol autom meter pred chatou.
Sme tu! Tri chatky, lúky, lúky, lúky a čerstvý vzduch. Presne to sme potrebovali. Všetci štyria. Nerozumejte mi zle, ja milujem môj život v Bratislave. Keď sa ale podarí občas to vystriedať za drevenicu na samote uprostred poľany, moje srdce zaplesá. Presne to sa stalo aj teraz. Nemala som ani najmenší záujem po 4 hodinovej ceste vybaľovať veci. Ani som nevošla do chaty. So Stankou sme zobrali deti a chlapov nechali variť. Len tak som si ľahla do trávy. Tadeáško to hneď skúšal tiež. Deti sú úžasné stvorenia. Keď im ukážeme, že niečo je super, hneď to skúšajú tiež. Nič ich ale neudrží, keď zbadajú potôčik. Tomáško a Tade sa okukávajú. Hádžu kamienky, hľadajú krtka. Rebeka sa kotúľa po lúke. Rehoce sa. Živelná radosť z nej priam vytryskuje von. Nechápeme, ako je možné, že jej neprekáža ostrá tráva, nerovný povrch, kopec. Ona sa však nenechá rušiť. Teší sa.
Ráno nás prekvapilo hlavne tým, že sa začalo o 5.20. Nuž, čo už. Aspoň budeme mať dostatok času užiť si celý deň. Po raňajkách sme si šupli do batohov zopár jabĺk a keksíkov a vyrazili sme. Cieľom bola Kvačianska dolina. Malé deti sa niesli v nosičoch a Tomáško s Tadeáškom cupkali okolo nás. Neminuli ani jednu mláku, preskočili cez všetky väčšie kamienky. Mrmlali si popod nos miešaninu všetkých pesničiek, na ktoré si spomenuli. Celé som to pozorovala z odstupu. Užívala som si, že tu nie sú žiadne prechody, autá, semafory. Len sloboda a chodníček, ktorý nás krásne viedol. Čím dlhšie sme kráčali, tým osobnejšie témy sa otvárali a príroda nás obklopovala počúvala a chránila v svojej veľkolepej kráse. Zrázy sa zvyšovali a potok mocnel. Je krásne mať niekoho, komu nemusím vysvetľovať všetky detaily a predsa mi rozumie! Úplne.
Vietor zmocnel, chodníček zmizol a odhalila sa čarovná čistinka. Mlynica. Sme tu! Chlapci, malí aj veľkí, sa tešili. Objavovali spoločne zašlé tajomstvá drevených mlynov. Asi po hodine strávenej na mieste, kde sa naozaj zastavil čas sme stretli prvých turistov. Na chvíľu sme mali tento magický kúsok sveta naozaj len pre seba. A poviem Vám, bolo to krásne.
Už teraz sa teším na opakovanie. Verím, že aj Rebeka bude čoskoro cupitať po tom istom chodníku, vyliezať na balvany a pozorovať magické vodopády. Tentokrát takmer celú cestu prespala.
